MFF Bratislava

Festivalový profil ruského režiséra Karena Šachnazarova ponúka štyri jeho filmy: Deň splnu (1998), Kuriér (1987), Mesto nula (1988) a Oddelenie č.6 (2009). Kuriéra prišiel Bratislavským divákom osobne uviesť a pri tej príležitosti sme mu stihli položiť aspoň niekoľko otázok o jeho práci nie len v oblasti samotnej tvorby, ale aj vo funkcii generálneho riaditeľa najväčšieho ruského filmového štúdia, Mosfilmu. Odpovede na ne možno niekomu poodhalia uvažovanie režiséra, ktorého dielo  spája národné témy s  osobnými tak, že sa tým vyrovná najväčším menám svetovej kinematografie.  

Váš filmový debut Darebáci nakrútený v roku 1971 je satirická komédia. Vlastne väčšina vašich filmov sa vyznačuje pomerne uštipačným humorom na adresu systému v ktorom ich hrdinovia žijú. Nemali ste výraznejšie problémy s uvádzaním vašej tvorby v rámci komunistického ZSSR?
Samozrejme, že mal. Išlo hlavne o cenzúru. Veľakrát mi z filmu vystrihli veľkú časť. Pokiaľ nebolo priamo v scenári niečo vyslovene politické, niečo priamo proti vláde, mohol sa film nakrúcať. Dalo sa do neho všeličo zašifrovať, len nemohli byť niektoré veci priamo vyslovené.

Spôsob rozprávania vášho filmu Deň splnu mi pripomenul dva filmy úplne rozdielnych režisérov. Prvým je Tajuplný vlak, vášho viac menej rovesníka Jima Jarmuscha a druhým pomerne nový film oveľa mladšieho filmára, Babel Alejandra Gonzalesa Iñarritu. Je vám tvorba týchto režisérov blízka?
Samozrejme, že sa mi obidva filmy páčia a sú blízke môjmu ponímaniu filmového rozprávania. Iñarritu je odo mňa ale podstatne mladší. Priamym predobrazom pre film Deň splnu bol Buñuelov Prízrak slobody. To boli naše vzory. Buñuel, Fellini...  títo režiséri dramaticky ovplyvnili vývoj svetovej kinematografie. A predstavte si, keď sa dnes opýtate mladého človeka v Taliansku na Felliniho, tak nerozumie, o kom to rozprávate.

V spomínanom Dni splnu sú to prchavé okamihy, náhodné a nenaplnené stretnutia ľudí, ktoré sa pre človeka stávajú osudovými. Funguje to podľa vás takto aj v živote?
Keď sa ma niekto opýta, čo je podľa mňa život, tak mu poviem, aby si pozrel Deň splnu. Život pozostáva zo stretnutí, z úryvkov spomienok na niečo a na niekoho. Je zvláštne, ako si niekedy spomeniete na úplne bezvýznamné veci a  niečo, čo v danej chvíli malo ten najväčší význam, sa vám potom už nikdy v pamäti nevynorí. Tá scéna so ženou, ktorá schválne rozbije pohár a potom odkráča z reštaurácie, je moja vlastná spomienka. Presne to som zažil. Bol som malý chlapec a sedel som s rodičmi pri obede v reštaurácii. Zrazu krásna pani pri vedľajšom stole zodvihla pohár, nechala ho spadnúť na zem a bez slova odišla. Celý život mi tá spomienka nedá pokoj. Vôbec som tomu ako malý chlapec nerozumel, doteraz neviem o čo tam vtedy išlo a zrejme sa to už nidy nedozviem.

Je pochopiteľné, že súčasní ruskí  filmári majú sklon hodnotiť národné dejiny. Mám však pocit, že v prípade vašich filmov nejde tak celkom o dejiny faktu. O aké teda?
Vždy som sa veľmi zaujímal o dejiny a čítal som veľa kníh, ktoré sa nimi zaoberali. Zaujíma ma ale hlavne prepojenie minulosti s prítomnosťou. Podľa mňa minulosť nie je niečo mŕtve, dávno zaniknuté, ale je prítomná v každej bunke súčasnosti. V súčasnosti môžme nájsť úplne všetko. Aj to, čo sa udialo pred tisíc rokmi. Preto je v mojich filmoch toľko reminiscencií na minulosť. Nemôžem povedať, že by pre mňa bol nejaký konkrétny úsek dejín špeciálne zaujímavý. Vždy záleží na tom, čo práve nakrúcam. Tak isto, keby som nakrúcal film zo súčasného slovenského prostredia, našiel by som si nejakú paralelu z histórie Slovenska, ktorá je so súčasnosťou prepojená.

Vo filme Mesto nula je osud hrdinu ako keby podriadený legende miestneho rokenrolového priekopníka. V roku 1983 ste nakrútili hudobný film s názvom Milujeme džez. Následne ste upriamili pozornosť na step vo filme Zimný večer v Gare. Často používate džez a rokenrol ako významotvorné či dokonca tak trochu mystické motívy. Prečo práve tieto hudobné žánre?
Je to skrátka hudba, ktorú mám rád. Pochádzam z generácie, v ktorej sa rokenrol zrodil. A rokenrol sa vyvinul z džezu.

Vy sami ste sa aktívne hudbe nevenovali?
Nie. Ja osobne som nehral na nič. Ale kupoval som si a počúval veľa hudby- najmä džezu. Nakupovalo sa na čiernych trhoch a doma prepisovalo a ďalej šírilo. Inač sa k hudbe, akú mám rád, nedalo dostať. U vás v Československu ste to mali v tomto smere lepšie. Minimálne v šesťdesiatych rokoch sa dala západná hudba kupovať v normálnych obchodoch. U nás nie.

Už vyše desať rokov ste riaditeľom Mosfilmu. Tento starý filmový moloch nie len,  že nezanikol po revolúcii, nebol rozkradnutý, ako sa to stalo u nás na Slovensku, ale v poslednej dobe sa vám podarilo ho naopak pozdvihnúť, nadviazať zahraničné kontakty, produkovať tituly úspešné na celom svete. Ako je to možné?
Naozaj môžme byť šťastní, že Mosfilm je na tom tak ako je, že sa nám z neho podarilo vybudovať špičkové filmové štúdio na svetovej úrovni. Asi to bude naozaj tým, že sme ho zachránili pred rozpredaním. U nás je tých štúdií ale viac a nie každé je na tom rovnako dobre. Lenfilm a Gorkého štúdio sú v otrasnom stave.

Nedávno som počúvala v rozhlase rozhovor so študentkou, ktorá študuje na univerzite v Moskve a prekvapilo ma, čo hovorila o filmoch Nikitu Michalkova a o tom ako sú vnímané medzi ruskými divákmi - predovšetkým študentmi a intelektuálnejším publikom. Považujú ich údajne za akýsi artikel na export, komerciu, nie relevantnú súčasnú ruskú kinematografiu.
To si nemyslím. Je pravda, že máme aj ďalších režisérov, ktorí nie sú až takí známi v zahraničí a možno by mohli byť, ale Nikita stále zostáva filmovou veličinou Ruska. Je to mimoriadne nadaný človek. Dokonca nie len ako režisér, ale aj herec. Donútil som ho, aby mi sľúbil, že bude hrať v mojom ďalšom filme. Samozrejme, že Michalkovove filmy sú komerčne úspešné, pretože vie rozmýšľať o filme tak, že vopred uváži, čo bude ľudí zaujímať a naozaj sa mu vždy podarí taký film nakrútiť. A to je predsa dobré, keď má film úspech. V tomto by som veľmi nedal na mienku nejakej časti študentov.

Eva Križková

<< späť