DÝCHAŤ / recenzia

„Odporúčam dýchať ústami.“

... aby ste necítili ten zápach toľkých mŕtvych tiel tiahnuci z tohto filmu. Mierne morbídnym spôsobom sa režisér rozhodol vyjadriť myšlienku o hľadaní zmyslu života a o hľadaní cesty, akou sa doň zaradiť.

Roman je 18-ročný chlapec, ktorý sa dostal z detského domova do nápravnovýchovného ústavu. Takmer ideálny štart do života. Najprv absencia materinskej lásky, potom striktný režim vo väzení pre mladistvých. Takáto východisková pozícia nedáva mladému mužovi veľa chuti do života, preto sa ani niet čo čudovať, že aj keď sa snaží nájsť si cestu k životu, (podľa režisérových slov) akoby len zostával niekde povedľa neho. Roman má problém pozerať sa do očí. Sudcovi, strážnikovi, matke, životu. Nedokáže sa doň zaradiť, nájsť si miesto, dodržiavať nejaké pravidlá, tak len poloapaticky prežíva od jedného súdneho pojednávania k ďalšiemu a pomedzi to si (viac z donútenia ako z vlastnej vôle) hľadá prácu.

Dá sa povedať, že smrť Romana sprevádza zatiaľ celým jeho životom. Paradoxne až práca v miestnej pohrebnej službe ho vracia do života. Akoby mu smrť ukazovala cestu k životu. Zrazu sa všetko začína hýbať, niekam smerovať. Roman sa konečne odvažuje k činom a nachádza v sebe silu bojovať nielen s prítomnosťou, ale i minulosťou. Nadýchne sa do života.

Režisér sa s témou dýchania vyhral do sýtosti. Vkusne ňou popretkával dej a v rôznych podobách zakomponoval, kde sa to len dalo. Roman je po traumatických zážitkoch z detstva akoby predurčený k tomu, aby sa naňho táto téma viazala. Prácu zvárača nemôže vykonávať, pretože neznesie pocit obmedzeného dýchania v helme; v aute si rád otvára okno, aby mohol dýchať čerstvý vzduch; keď pri prezliekaní nevie dostať sveter z hlavy, panikári; zhlboka dýcha pri fajčení, fúkaní do alkoholového testeru, aj po plávaní, keď ho tréner učí správne dýchať... Film je plný paradoxov a jedným z nich je aj ten, že Roman môže práve pod vodou voľne dýchať, oslobodiť sa a nájsť vnútorný pokoj. Možno preto trávi toľko času v bazéne, túži sa stať potápačom a sleduje dokumentárne programy o podmorskom živote. Možno preto nám (a samozrejme aj Romanovi) režisér cez reklamný pútač na stanici metra ukazuje potápačku a pri nej nápis: Ponorte sa do dobrodružstva!

Vďaka množstvu drsných detailov a často používanej subjektívnej kamere sa aj nám začína akosi ťažšie dýchať a začíname sa mračiť na život spolu s hlavným hrdinom. Nepríjemné pohľady na mŕtve telá dopĺňa „nepríjemná“ absencia hudby a vytvárajú tak spolu stiesňujúcu atmosféru, ktorej napomáhajú ešte zvýraznené zvuky hlasného dýchania postáv. Film pôsobí uveriteľne, čo je asi jeho najväčšou prednosťou. Je to nielen vďaka výberu realistických situácií, ale aj vďaka civilným hereckým výkonom hlavných postáv. Režisérovi sa tak podarilo vytvoriť pravdivý príbeh o živote a smrti, intenzívne pôsobiaci na všetky divákove zmysly, bez akýchkoľvek patetických príkras.

Paulína Matúšková

(študentka Katedry audiovizuálnych štúdií VŠMU)