OBVINENÝ / recenzia

Proces v severofrancúzskom mestečku Outerau sa v roku 2004 stal kriminálnou aférou. V tejto afére bolo obvinených trinásť mužov a žien zo sexuálneho zneužívania maloletých detí. Dlhým a vyčerpávajúcim výsluchom vysvitlo, že hlavná svedkyňa klamala. Aj napriek tomu niekoľko obvinených strávilo 3 roky vo väzení a jeden z nich spáchal samovraždu. Aféra sa skončila národným pobúrením. Novinári, politici a aj verejnosť sa nechápavo pýtali, ako je možné, že sa tento justičný omyl založený na nepodložených podozreniach, mohol stať. V januári 2006 vtedajší prezident Jacques Chirac nazval kauzu „justičnou katastrofou“.
Režisér Vincent Garenq, zatiaľ známy hlavne svojou televíznou tvorbou, prichádza s hraným pokusom o stvárnenie priebehu vyšetrovania na základe knihy Allaina Mariceauxa. Autor knihy a súčasne hlavná postava filmu je jedným z obvinených, ktorý prišiel v priebehu jednej noci o deti aj manželku. Deti zverili do opatery cudzích rodín a manželka, tiež väznená a po čase prepustená, sa k manželovi už nikdy nevrátila. Allain ostáva osamotený v  spoločnosti šiestich väzňov v malej preplnenej cele. Rovnako, ako Andy Dufresne vo Vykúpení z väznice Shawshank (USA, 1994, r. Frank Darabont) alebo siedmi Nitrania v kauze Cervanová, je odsúdený za prečin, ktorý nespáchal a vôbec netuší, ako sa na zoznam podozrivých dostal.
Ako diváci sme vtiahnutí do deja od prvej sekundy. Zúčastňujeme sa spolu s hlavným protagonistom každého výsluchu, nátlaku, ale aj návštev vo väzbe. Po celých 101 minút trvania filmu držíme Mariceauxovi palce, spolu s ním nič nevieme a nič z prebiehajúcich udalostí nie sme schopní pochopiť. Vciťujeme sa do človeka, ktorý stráca rodinu, ktorú miluje, od ktorej je náhle odlúčený. Spievame s ním beznádejne, s nádejou sa spolu s ním modlíme. Spolu s Allainom nám režisér umožňuje zamýšľať sa nad hranicami, kde končí milý otcovský dotyk a kde už je to akt sexuálneho zneužívania. Hľadáme vinu niekde, kde možno ani nebola.
Francúzsky film obsahuje veľa originálnych prvkov, aj keď cenár v trištvrtine filmu „zakopáva“ a film začína padať. Scény, ktoré nasledujú po dobre psychologicky rozohranej prvej časti len objektívne popisujú doriešenie kauzy, čím koniec filmu ostáva trochu stratený. Už len z toho dôvodu je lepšie niečo o afére vedieť pred samotným videním filmu. Vo všeobecnosti však ide o kvalitný scenár, ktorý funguje a okrem výkonu hlavného hrdinu sa zasluhuje na celkovom pozitívnom dojme z filmu. Kamera Renauda Chassainga a detailné zábery na ruky v putách, na tvár, priestory väzenia či súdnej moci dodávajú snímke až dokumentárnu autenticitu.
Príbeh je pútavý, napínavý a diváka skutočne osloví. Príbeh obyčajného človeka, ktorému sa z dôvodu justičného omylu úplne zmenil život.

Barbora Gvozdjáková
 (študentka Katedry audiovizuálnych štúdií VŠMU)