HABEMUS PAPAM / recenzia

Film, ktorý sa pozerá na cirkev, voľbu nového pápeža a veci s tým spojené iným pohľadom. Ukazuje, že aj pápež, napriek tomu, že si to väčšina veriacich nepripúšťa, je predovšetkým človek.

Zomrel pápež. Skupina vopred zvolených kardinálov zo všetkých kútov sveta sa odoberá na konkláve zvoliť novú hlavu rímskokatolíckej cirkvi. Ľudia na Námestí Sv. Petra nedočkavo čakajú na to, kedy im nový pápež zakýva z balkóna, pozdraví a dá požehnanie. Avšak z komína aj na druhý pokus vychádza čierny dym. Ľudia začínajú byť nepokojní, všade sa rozpráva o možných kandidátoch. Do tretice z komína vychádza biely dym. Ľudia začínajú radostne tlieskať, kardináli zase v miestnosti, kde sa odohráva konkláve, vzdávajú úctu novému pápežovi. Zvolili ho skoro jednohlasne. Ako keby to chceli všetci až na nového pápeža. Ukáže sa, že povestné do tretice všetko dobré nemusí platiť vo všetkých prípadoch.

Novozvoleným pápežom sa stáva ten, ktorého meno neznelo ani v stávkových kanceláriách, ani jeho fotka nefigurovala na titulkoch novín. Po jeho zvolení sa neusmieva na zvyšných kardinálov a nesmeruje automaticky svoje kroky k tisíckam čakajúcich veriacich. Aj vďaka výborne vybranému hercovi - Michelovi Piccolimu, divák okamžite na tvári rozoznáva nepokoj a pochyby, pocity, aké sa v spojení s pápežom neobjavujú. Alebo sa aspoň o nich nehovorí. Veď je to služobník boží. Boh si ho zvolil. Áno je - podľa veriacich a cirkvi by mal byť. Ale je predovšetkým človek. Človek. A na to v spojení s pápežom myslí naozaj málokto.

Režisér Nanni Moretti sa snaží poukázať na túto skutočnosťv každej minúte svojho filmu a nepoľaví ani na chvíľu. Naopak, ľudskosť priraďuje aj každému z ostatných kardinálov. Ukazuje ich nie ako svätcov, božích služobníkov, ale skôr ako partiu dôchodcov. Dôchodcov s ich typickými problémami, vrátane veľkého množstva požívaných liekov za deň. Na ich čele sa nachádza psychoanalytik - ateista, ktorý má pomôcť novému pápežovi preklenúť jeho pochyby. Toho si zahral samotný režisér Nanni Moretti a z postavy cítiť silné režisérove autobiografické črty, čo sa týka povahy a predovšetkým názorov. Vo filme sa z neho namiesto pápežovho psychoanalytika v priebehu pár dní stáva skôr akýsi opatrovník, tréner. Priestory na Námestí Sv. Petra, kde sú kardináli izolovaní, časom začínajú pripomínať zase skôr domov dôchodcov. Aj keď to môže znieť vtipne, alebo dokonca zaváňať parodizáciou, vďaka citlivej Morettiho réžii, situácie do paródie neskĺznu nikdy. Svoj status skutočnej ľudskej drámy, zjemnenej občasným zmyslom pre humor a nadsázku, film nestratí až do záverečných titulkov.

Remeselne na vysokej úrovni zvládnutý film dokonale vykresľuje momentálnu atmosféru, za čo možno vďačiť predovšetkým kameramanovi Alessandrovi Pescimu. Úvodné sekvencie, veľké celky, zábery na kardinálov vzbudzujú obrovskú úctu, priam až pokoru. Dokážu vyvolať podobný pocit „malosti“ človeka, ako keď vstúpi do ktoréhokoľvek kostola. Naproti tomu stoja niekedy až dokumentaristicky ladené, nenápadné zábery pápeža v meste, či kardinálov hrajúcich volejbal. Spôsob, akým je potom zase nasnímaná jedna zo záverečných scén v divadle, doslova berie dych. Pritom nejde o nič zložité, len o pár starých pánov v kardinálskom odeve a znova o už spomínanú vynikajúcu kameru. Táto kombinácia vytvorí jednu z najveľkolepejších a najlepších scén celého filmu.

Priznávam sa, som zarytý ateista a pochybujem, že by ma po toľkých rokoch dokázal niekto presvedčiť na vieru. Napriek tomu ma film Habemus Papam zaujal na prvý pohľad, predovšetkým problematikou, ktorej sa venuje. Každodenne sa stretávam pre mňa s prehnanou glorifikáciou a uctievaním, nielen samotného pápeža ale aj rádovo nižších biskupov, či kňazov. Nikomu jeho vieru neberiem, je to každého osobná vec. Práve pre to však bol pre mňa tento film zaujímavý, a myslím, že zaujme nielen veriacich, ale aj mne podobných. Všetci kardináli účastní na konkláve, vrátane novozvoleného pápeža sú predovšetkým zobrazovaní ako ľudia. S ich vlastnými problémami, túžbami. Ľudia hodní taktiež hlbokej psychoanalýzy ako ktokoľvek z nás. Či majú rodičovský komplex alebo nie. Nejedná sa o žiadnu kresťanskú agitku, aj keď by sa to podľa prvých pár minút mohlo zdať. Skôr sa to podobá na realitu, ktorá by mohla kedykoľvek nastať. Aj pre to záver pre niekoho prekvapivý, pre niekoho nie, zamrazí. A to nielen veriaceho, ale aj takého ateistu, akým som ja.

Monika Lošťáková

(študentka Katedry audiovizuálnych štúdií)