FILM CHÁPEM AKO ROZHOVOR / Rozhovor s Martinom Marečkom, režisérom filmu Pod slnkom tma

Martin Mareček patrí do mladej generácie českých dokumentaristov. Svojimi filmami pravidelne vyhráva festivaly, na čele s MFDF Jihlava. Jeho štvrtý celovečerný dokument Pod slnkom tma o rozvojovej pomoci v Zambii získal len pred niekoľkými dňami na tomto festivale tri ocenenia, vrátane toho za najlepší český dokument.

Váš prístup k témam je angažovaný. Je podľa vás toto úloha dokumentu?

Film chápem ako rozhovor, ktorý vediem; bol by som rád, ak by sa mohol stať nejakou formou dialógu. Nemyslím si, že by môj film mohol niečo meniť, ale baví ma predstava, že mojím filmom sa dialóg začne. Dokument je o sociálnych hercoch, niekomu ním zasiahnete do života. Nie je to herec, ktorého najmete, ale reálny človek. Pracujete s ním, nejako ním manipulujete a vytvárate z neho filmovú postavu. Pre mňa je dôležité uvedomiť si, či to stojí za to. Ak vytvorím s niekým film, chcem vedieť, čoho sa dopúšťam.

Napríklad, architekt vytvára nejaký fyzický priestor, ktorý je zároveň mentálny. Film je niečo podobné, akurát je viac krehký. Idete do kina a s režisérom zdieľate nejakú krajinu. A čo v tej krajine ponúkne – ihrisko, mučiareň, alebo väzenie – to už záleží na režisérovi. Film je architektúra mentálneho verejného priestoru.

Hovorili ste o dialógu, ktorý vediete. Vaše filmy sú dosť subjektívne. Nemal by byť dokumentárny pohľad na svet objektívny?

Objektívnosť je mýtus, ktorý sa etabloval veľmi dávno. Je zaujímavé, že tento mýtus má v médiách stále svoje miesto. Ešte pochopím, ak figuruje medzi žurnalistickými pravidlami, ale nechápem, prečo novinári od dokumentov vyžadujú nejakú „objektívnosť“ alebo vyváženosť. Film je tvorivé gesto. Podľa mňa, čím je subjektívnejší, tým viac priznáva svoje švy a je menej manipulatívny. Objektívny film, ktorý dá priestor obom stranám, je nebezpečnejší, pretože sa tvári ako nositeľ pravdy.

Váš predchádzajúci film Automat bol až osobným filmom. V čom spočíva subjektívnosť v Pod slnkom tma?

Subjektívnosť sa prejavuje vo výbere protagonistov, výbere snímania, v prvom rade však odráža to, ako pracujem s rytmom. Nachádza sa v montážnej stránke, v kompozičnej a nie v tom, či je autor pred kamerou. V montáži sa nesprítomňujú moje názory, no autorská selekcia je viditeľná.

Aké sú reakcie na film, čo sa týka témy?

Moje filmy vždy polarizujú publikum. Ľudia sa začínajú hádať – nie o filme, ale o téme. To sa deje aj pri tomto filme. Film neumrtvuje tému. Ľudia za mnou chodia s rôznymi názormi, pre niekoho sú neustále zmienky o systéme metaforou, niektorí hovoria viac o rozvojovej pomoci. To sa mi zdá dôležité. Film nie je konzerva so stálym zložením.

Tomáš Hudák