KAŽDÝ NOVÝ FILM JE VÝZVA / Rozhovor s Albertom Herskovitsom, členom poroty dokumentárnych filmov

Alberto Herskovits je dokumentarista pôvodom z Buenos Aires, ktorý sa usadil v Štokholme, neskôr v Berlíne. Jeho celovečerný debut Familia získal minulý rok na MFF Bratislava Grand Prix za najlepší dokument. Tento rok je členom poroty.

Je to prvýkrát, čo ste porotcom? Aké je to pre aktívneho filmára?

Áno, porotcom som prvýkrát. Teším sa, že uvidím nové filmy a že sa o nich budem rozprávať s ostatnými porotcami. Samozrejme, byť členom poroty je pocta, no taktiež zvláštna skúsenosť, keďže moje rozhodnutia ovplyvnia kolegov filmárov.

Čo pre vás znamená „dokument“?

Vo svojej podstate je dokumentárny film rozprávaním príbehu – tak ako hraný film, literatúra, alebo slová môjho 11-ročného syna, ktorý mi hovorí o svojom poslednom futbalovom zápase. Nakoniec, vo všetkých prípadoch sa jedná o komunikáciu a to veľmi subjektívnu.

Neexistuje jeden spôsob, ako definovať dokument. Ak sa vám občas zdá, že ste prišli s dobrou definíciou, uvidíte film, ktorý pravidlá rozbije. A v tom je sila dokumentu: pretvára sa tým, že znovu-vytvára neustále sa meniacu realitu. Na druhej strane, dokument je zo svojej podstaty taktiež komplikovaný, pretože omnoho častejšie ako hraný film pracuje so skutočnými ľuďmi. Myslím, že dokumentarista musí mať veľkú citlivosť a silný zmysel pre etiku a sebauvedomenie. Je to komplikované. Musíte sa pýtať sám seba množstvo otázok: Kto je nositeľom príbehu? Ako sa vysporiadať s nerovnosťou síl, ktorú každý dokument zobrazuje? Aká je vaša vnútorná motivácia? Ste pripravení riskovať a zároveň chrániť integritu zainteresovaných ľudí? Kde sa nachádza tá tenká línia, ktorú by ste nemali prekročiť? Alebo ju prekročiť musíte? Akým spôsobom vaše pozorovanie mení realitu, ktorú chcete opísať?

S Mikaelom Wiströmom ste urobili tri filmy, vrátane poslednej Familie. Ako prebieha vaša spolupráca?

Všetky sme robili s malým štábom, to znamená iba my dvaja. Počas nakrúcania sme spolu zažili skvelé momenty. Často to bolo ako dobrý tanec. Skutočne sme tvrdo bojovali, aby sme mohli tieto filmy urobiť. Strih bol už komplikovanejší, pretože to znamená, že musíte prísť do konca, musíte urobiť rozhodnutia, ktoré majú skutočný dosah na príbeh, ktorý chcete vyrozprávať.

Pracujete teda v malých tímoch, ste taktiež kameramanom a strihačom Familie. Dôvodom je, že podľa vás by to tak malo byť, alebo sú dôvody skôr „pragmatické“?

Skutočne verím, že dokumenty by mali robiť malé štáby. Ľudia, s ktorými pracujete, sa potom správajú viac intuitívne a cítia menšiu vtieravosť. Pri Familii sme s rodinou strávili veľa času a to by bolo omnoho náročnejšie s väčším tímom. Takýto typ filmov je postavený na intímnosti a dôvere. Filmár musí nájsť spôsoby, ako vytvoriť počas nakrúcania pohodovú atmosféru. Väčšie štáby to dosť komplikujú.

Strihanie Familie zabralo veľa času. Vo Švédsku sme nevedeli nájsť strihača, ktorý by hovoril po španielsky, čo bol podstatný dôvod, prečo sme sa rozhodli strihať doma. Zásadnejšie však bolo, že sme cítili, že čas strávený v strižni bol dôležitý. Keď pracujete s externým strihačom, musíte z ekonomických dôvodov prísnejšie dodržiavať časový plán. Uprostred strihania sme sa taktiež rozhodli dať si prestávku, aby sme si vytvorili istý odstup.

Rodinu poznáte osobne. Je pre filmára dôležité dobre poznať ľudí, o ktorých robí film?

Ak sa chcete človeku priblížiť, musí vám veriť. Dôvera prichádza časom a je výsledkom komplexného procesu odohrávajúceho sa medzi ľuďmi. Musíte byť otvorení, dodržať sľuby, robiť, čo hovoríte, mať jasno v zámeroch – ak mám spomenúť iba niekoľko vecí. Teda, áno, verím, že musíte poznať ľudí, ktorých nakrúcate a oni musia poznať vás. Opýtajte sa sám seba: Zverili by ste sa s niečím dôležitým človeku, ktorému nedôverujete?

Vyhrali ste viacero festivalov, vrátane Bratislavského a Karlových Varov. Pomohlo vám to nejako – napríklad pri rozvíjaní vášho ďalšieho projektu?

Ak máte za sebou výsledky, pomáha to, no každý nový film je výzva.

Tomáš Hudák