Eduard Grečner: UMELEC PROTI MOCI

Eduard Grečner je výrazná osobnosť slovenskej kinematografie 60. rokov, jeho filmy zo „zlatej éry“ slovenského filmu sa dodnes premietajú doma i vo svete. Tento rok však o čosi viac. V septembri totiž Eduard Grečner oslávil okrúhle životné jubileum. Pri tejto príležitosti jeho 80. narodenín usporiadal MFF Bratislava slávnostný večer spojený s premietnutím filmu „Drak sa vracia“.

Keď sa R. M. Rilke prihováral mladým autorom, vyzýval ich, aby sa opýtali sami seba, či písať chcú alebo musia, pretože chcieť v tomto prípade nestačí. Prečo ste sa vy stali tvorcom, bola to vnútorná nutnosť?
Tieto slová sú presné. Ak hovoríme o umení, človek by mal tvoriť iba vtedy, keď musí. Overil som si to na svojej vlastnej tvorbe. Po prvom filme som mal prázdne kiná a riaditeľstvo mi povedalo, že mi na takéto filmy už nedá „robotnícke“ peniaze. Povolil som a nakrútil Nylonový mesiac. To bola jediná výnimka, keď som si nevyberal podľa vnútorného hlasu. Hneď som však podľa výsledku videl, že to nesmiem zopakovať a ani som to už nikdy nezopakoval. Všetky ostatné filmy som urobil z vnútornej potreby.

Pri filme sa pohybujete od 50. rokov, zažili ste viacero historických zmien, pôsobili ste na rôznych pozíciách. Ako vnímate zmeny podmienok na tvorbu?
Neustále si kladiem otázku: ktoré zlo je väčšie? Tlak ideológie alebo tlak peňazí? Podľa mňa je tlak financií omnoho brutálnejší, ako bol ten ideologický, pretože pri ňom sa dalo obchádzať. Dnes ak nie je film komerčne atraktívny, nemáte šancu získať sponzora. Buď nakrútite skromný film za svoje prostriedky, alebo budete pred niekým kľačať na kolenách. Výhodou predchá-dzajúceho režimu bolo, že štátna objednávka bola stopercentná. Na druhej strane, sloboda, ktorú máte, je úžasný kapitál. Môžete cestovať po svete a nemusíte mať zábrany vo vyjadrovaní. To, že musíte bojovať s problémami, môže talent iba vycibriť. Aj my sme vymýšľali metafory, ktoré by sme možno neobjavili, ak by sme necítili tlak. Tlak skrátka vytvára kvalitu každého jedinca – ak chce byť sám sebou.

Viete si predstaviť, že by ste dnes, za týchto podmienok, tvorili?
Áno, ja som takzvaný rojko, takže si to viem predstaviť. Ale súčasne som i realistom, takže viem, že je to iba sen.

Vaše filmy sú inšpirované francúzskou modernou. Čím vás oslovila?
Siahala do ľudského podvedomia a podarilo sa jej prezentovať to, o čom bežný príbeh nedokáže rozprávať. Pamätám si niektoré Chabrolove filmy alebo Godarda. Vydatá žena bol pre mňa impulz, ako sa dá urobiť umelecké dielo. Potom som videl Resnaisove filmy. Štruktúra týchto filmov je oslňujúca, nie sú zviazané príbehom, zrazu vyčnievajú otázky, záhady. To bolo pre nás veľmi príťažlivé.

V čom sa generácia tvorcov 60. rokov odlišovala od predchádzajúcej?
Naša generácia mala tendenciu hľadať životnú pravdu. Vyžadovali od nás ružový svet, no to sme my odmietali. Vtedy som veľa písal a snažil som sa dokázať, že umelec vždy, či za Sofokla alebo Shakespeara, stál proti moci. To neplatilo iba za totality, platí to i dnes.

Prečo filmár – tvorca píše?
Problémy štruktúry filmu ma vždy priťahovali a písanie o tomto probléme mi pomáhalo vyjasniť si vlastné otázky formy.

Preto ste tiež začali písať blog?
Zistil som, že blog je zaujímavý fenomén. Je to jediné médium, ktoré mi neškrtá články. Môžem napísať čokoľvek a mám istotu, že všetko tam ostane. Pokiaľ som ponúkol svoj text redakcii, vždy mi ho zoškrtali. Veď aj môj obľúbený Dostojevskij si vydával vlastný časopis, aby mal istotu, že môže povedať všetko. Má to rozličnú úroveň, ale človek je slobodný.

Myslíte si, že raz diváci docenia umelecky náročnejšie filmy?
- Nechcem byť v pozícii, že niekto by mal dozrieť na moju úroveň. Tak ako v živote si hľadáte partnera, s ktorým si rozumiete, tak i režisér si hľadá svojho diváka. Niektoré filmy sú cieľavedome určené divákom, čo neznamená, že sú zlé, iné si dávajú za cieľ priviesť k úvahám, zanechať stopu vo vašom vnútornom živote. Tie sú mi najbližšie, no zároveň budú vždy menšinovou kultúrou. No, prirodzene, túžim po tom, aby som naplnil kinosálu.

Aj keď vás nezakazovali, problémy ste mali. Chápete súčasné ocenenia ako isté zadosťučinenie?
- Nechápem to ako satisfakciu, skôr životné šťastie, že som sa toho dožil, že môžem vidieť, nakoľko sú moje filmy živé. Ale povedzme si na rovinu, ak by som nemal okrúhlych osemdesiat, tiež sa na mňa vykašlú. Nepovažujem tvorbu za súťaž, je to o šťastí. Prihodilo sa.

Tomáš Hudák

(rozhovor bol pôvodne publikovaný v časopise film.sk č. 09/2011 )