Denník

VIDITEĽNÝ SVET / recenzia

Vždy mám radosť, keď sa opätovne presvedčím o tom, že slovenská kinematografia nespí. Do pomerne skromnej zbierky filmov prispel Peter Krištúfek svojím celovečerným hraným debutom Viditeľný svet, ktorý už stihol získať cenu za najlepšiu réžiu na Medzinárodnom filmovom festivale Arsenals v Rige.

Hlavnou postavou príbehu je Oliver. Ide o osamelého štyridsiatnika, letového dispečera, ktorý je rovnako ako aj mnohí iní súčasťou veľkého bytového monštra – paneláku. Miesta, kde sa všetci poznajú a nepoznajú zároveň. Oliverov pomerne stereotypný a „prázdny“ život naruší mladá rodina z vedľajšej „bytovky“. Sprvu len pozoruje ich spoločné večere na balkóne, no neskôr sa záujem premieňa na vášeň či posadnutosť ich súkromím. Pozorovanie Oliverovi onedlho nestačí, preto začne osudmi mierne, no účinne manipulovať.

Jednou z hlavných dominánt filmu je psychológia, čo zrejme ovplyvnilo definovanie žánru ako psychologická dráma či thriller. Dôraz kladie, prirodzene, na hlavnú postavu, a tak môžeme jej motiváciu pochopiť pomocou objasnenia rodinného zázemia, ktoré je aj v iných prípadoch určujúci faktor pri vývine ľudskej psychiky. Oliver nepochádza zo šťastnej rodiny, otec matku opustil kvôli inej žene, s čím sa nedokázala nikdy vyrovnať. Termín „šťastná rodina“ považuje len za mýtus, ktorý ho priťahuje, chce ho získať, možno aj ukradnúť.

Ďalším faktorom ovplyvňujúci žáner filmu je prostredie, v ktorom sa postava pohybuje. Aj keď nám príbeh neposkytuje významy odkazujúce na konkrétne mesto (Hoci slovenskí diváci Bratislavu ľahko spoznajú, príbeh sa môže odohrávať v hocktorom meste, v ktorom sú bytové „pamiatky“ socialistickej architektúry.), vieme identifikovať charakter snímaného prostredia. Prevládajú budovy vyžarujúce chlad a neosobnosť ako obchodné centrum, letisko, sídlisko. Aj samotný byt hrdinu pôsobí veľmi „sterilne“ - prevládajú svetlé biele odtiene v kombinácii so sklom. Môžeme takto definovať aj súčasnú spoločnosť? Sú ľudia chladnejší a bezohľadnejší? Medziľudské vzťahy sú krehké, a asi aj preto sa ich mnohí boja (mnohé pokusy o nadviazanie susedského či pracovného priateľstva nám môžu vo filme pripadať neprirodzené). Mrazivú atmosféru podčiarkuje aj výber hudby, ktorej autorom je samotný režisér. Jej minimalistický charakter nemá za úlohu upozorňovať na fiktívnosť príbehu, ale zvýrazňovať prvotné emócie.

Okrem spomínaného predpokladu na reflexiu súčasnej „chladnej“ spoločnosti film reaguje aj na iné fenomény či prvky súčasnej kultúry. Ďalšou z dominánt je téma súkromia. V dnešnej dobe je pomerne jednoduché zistiť si o hocikom hocičo napr. prostredníctvom internetu, facebooku, mobilu, ale aj klasickým ďalekohľadom. Film nám ukazuje, ako ľahko a rýchlo dokážeme preniknúť do cudzích intímnych svetov a zmeniť ich osud. Oliver si samotu vypĺňa neustále zapnutou televíziou, ktorej programy (ne)sleduje, čiže nesie funkciu len zvukovej kulisy. Film nepriamo odkazuje aj na dnes veľmi často rozoberaný problém slobodných tridsiatnikov, resp. štyridsiatnikov. Okrem Olivera spadá do skupiny i jeho susedka, ktorá neskôr trochu bizarné záľuby Olivera pochopí. S napĺňaním nepísaných, spoločnosťou preferovaných noriem majú však problém aj tí, ktorí si rodinu založia.

Čo sa týka rozprávačských postupov - film nezamotáva diváka. Z väčšej časti ide o sled chronologických záberov. Výnimku tvorí retrospektíva vyvolávaná asociáciami hlavnej postavy. Prenášame sa tak do momentu, keď Oliver prichádza o podmienku pre šťastný život, teda priateľku. Oliver však nie je jedinou postavou filmu (aj napriek jej výrazne dominantnej pozícii). Vedľajšie postavy sú vedľajšie v pravom zmysle slova. Ich úlohou je poslúžiť ako Oliverove zrkadlo, cez ktoré dokážeme lepšie porozumieť jeho správaniu, alebo v prípade susedky aj odkloniť priamočiare smerovanie príbehu.

Čo teda znamená Viditeľný svet pre slovenskú kinematografiu? Nezistíte síce na čo je slepcovi ďalekohľad, ako oklamať osud či vybrať si správne rozhodnutie, no určite sa rýchlo zoznámite s precízne budovaným napätím, hereckým minimalizmom Ivana Trojana a autorským rukopisom Petra Krištúfka. Uvidíme, kto ďalší si vyberie „asfaltové“ antiromantické chodníčky slovenského filmu.