UMELECKÁ FORMA V KRÁTKEJ METRÁŽI / Súťaž krátkych filmov

Ako sa hovorí „dobrého je vždy málo“. S určitosťou môžem povedať, že výsadou krátkych filmov uvedených na Bratislavskom filmovom festivale je práve ich dĺžka. Dĺžka, ktorá dáva priestor pre autora na plné vyjadrenie a sebarealizáciu, na experimentovanie, na vytvorenie autorského filmu, filmu bez zbytočných vyplňujúcich scén. A pritom stále nemáme pocit, že v nich ide o neprirodzené zhustenie deja. Každý z filmov rozvíja jednu, základnú líniu, ktorú stavia svojskými formálnymi prostriedkami bez zbytočných úskokov a tematických klišé.

Výber krátkych filmov mal na starosti Erwin Houtenbrink – historik umenia a filmu. Doménou pri výbere bola rôznorodosť. Nájdeme tu diela z rôznej kultúry a rôzne témy od skúsených režisérov či začiatočníkov. Veľa z nich malo premiéru na významných festivaloch ako Cannes, Benátky alebo Annecy. Ako tvrdí Houtenbrink „je dôležité poznamenať, že formát krátkeho filmu je umelecká forma sama o sebe. Jeho forma, témy, ambície a história sa výrazne líši od histórie výroby celovečerného filmu.“ Poďme spolu ochutnať z každého „rožku trošku“.

DVADSAŤ DOLÁROV

Rež.: Lam See Chit, Hong Kong, 2011

Výrazný husľový rytmus a rozpohybovaná kamera v diele Dvadsať dolárov nás vtiahne do deja v prvých sekundách filmu. Na malej ukážke jednej rodiny a jej „podnikania“ nachádzame zastúpenie hlavných negatívnych stránok ľudskej spoločnosti – obchod s drogami a prostitúciou, hazard a iné. Kolobeh peňazí vo svete je to isté ako kolobeh zločinu - jedného okradneš a ani nevieš ako sa ti to vráti. Lam See Chit využíva výrazné švenky kamery, pochmúrne farebné ladenie obrazu, výraznú hudbu a iné zvukové motívy (ako napríklad škriekanie vrany) na posilnenie dojmu z nahliadnutia do zákulisia čierneho obchodu a zvýraznenia bezútešnosti tohto prostredia. Všetko sa točí, či už kamera, peniaze, drogy alebo odplata. Najvýraznejším prostriedkom snímky je pohyb kamery, ktorý odráža impulzívnosť a životaschopnosť čierneho obchodu.

MEZANÍN

Rež.: Dalibor Matanic, Chorvátsko, 2011

Mezanín je príbeh mladej ženy, ktorá sa rozhodla vyriešiť svoje existenčné problémy nekompromisným spôsobom – „predaním“ vlastného tela. Jej matka ticho prihliada na dcérino vnútorné utrpenie, aj keď v skutočnosti mlčí práve jej dcéra. Počas celého filmu hlavná postava prehovorí iba jedno slovko, nie je viac čo povedať. O jej samote a neľútostnom stave vypovedá aj vsadenie hrdinky do celkov prázdnych ulíc v pochmúrnom mestečku. Krátky príbeh s niekoľkými citlivo vybranými scénami líči problém na hranici s každodennými činnosťami.

SVETLO UNIKÁ CEZ INTERVALY

Rež.: Naoko Tasaka, Japonsko, 2011

Svetlo uniká cez intervaly (Light Escapes Through the Intervals, r. Naoko Tasaka, Japonsko) je experimentálny film, ktorý sa pokúsil spojiť obrazové sekvencie s nediegetickými zvukovými stopami vytvárajúcimi rôzne asociácie a rozmanité vnímanie konkrétnych obrazov. Obrazy sa skladajú z krátkych, výrazne spomalených alebo zrýchlených záberov rôznych prírodných úkazov, napríklad oblakov, vĺn v mori, šumu lístia stromov. Do nich je niekedy vkladaný aj človek, ktorý je v dokonalej harmónii s prírodou (surfista). Naoko Tasaka, autorka filmu, sa však nikdy nesústredí na ľudského činiteľa, ale na prírodu. Pohyb kamery je veľmi jemný a pomalý. Niektoré obrazy sa opakujú, ale s rôznym hudobným motívom, ktorý je vytvorený spojením autentických prírodných ruchov (bzukot včely, čvirikanie vtáka), technických ruchov (zvuk tenisovej hry, približujúci sa vlak) a komponovanej hudby. Niekedy je zmes zvukov ťažko rozpoznateľná. Hudba a zvukové presahy vytvárajú jedinečné vnímanie obrazov. V jednej časti napríklad sledujeme svetelné zmeny plynutia času počas dňa, v inej zase počas noci. Sledovanie obrazov za prítomnosti zaujímavo vytváranej hudobnej zložky sa blíži až k určitej meditácii.

PRÍŠERA Z NIXU

Rež.: Rosto, Holandsko, 2011

Príšera z Nixu je hudobný animovaný film na významnej grafickej úrovni vhodný pre deti ako aj pre dospelých. Výhodou animovaných filmov je, že môžu podať príbeh vo výraznej, deformovanej podobe reality, ktorá zintenzívňuje pocity z vnímania obrazu. Režisér snímky a zároveň aj autor hudby Rosto, sa tohto pravidla pridŕžal. Príbeh chlapca Willyho, ktorý pomáha mystickým bytostiam lesa zachrániť príbehy vo vajciach, aby ochránil existenciu jeho vlastného sveta, je vyrozprávaný zaujímavou formou. Tvary, postavy nerešpektujú nami poznanú realitu. V protiklade s tvárnosťou je pohyb hlavnej postavy, ktorý sa až desivo podobá pohybu reálneho človeka. Počítačová animácia je vytvorená tak, aby pripomínala bábkovú animáciu spojenú s plošnými kulisami papierikovej animácie. Kamera vytvára dojem, akoby sa priamo účastnila príbehu – subjektívny pohľad (napr. pri skákaní žabky, skáče aj kamera). Vsadením muzikálových piesní do deja je príbeh vyrozprávaný zrýchleným spôsobom. V jednom obraze môžeme vidieť hneď niekoľko obrazových či tematických zvláštností, a preto sa film oplatí pozrieť niekoľkokrát a zakaždým objavíme niečo nové. „Animák“ obsahuje aj mnohé odkazy na iné filmové diela. Vrcholná scéna v krištáľovom vajci je vizuálne podmanivá a otvára nové roviny príbehu na prvý pohľad jednoduchej rozprávky. Použitím nekľudnej kamery, množstva fantastických postáv, hudby a osobitej animácie vytvoril autor tridsať-minútové dielo, ktoré nás núti zamyslieť sa nad mnohovrstevnosťou príbehu.

DANKUMBA

Rež.: Bakary Diallo, Francúzsko, 2011

Dankumba je krátky film s dokumentárnymi prvkami, ukazujúci každodenný život obyvateľov Mali, v Afrike. Prostredníctvom detailov, malej hĺbky ostrosti a absencie akejkoľvek komponovanej hudby vytvára vysoko štylizované dielo poukazujúce na každodenné rituály domorodcov, ktoré vyplývajú z ich histórie a tradície veriť v nadprirodzené javy. Film začína ranným vstávaním, pokračuje cez čistenie zubov a tela, rituálny odchod z príbytku, holenie hlavy až po cestu jedného z obyvateľov. V scénach vystupujú muži, ženy aj deti. Jednotlivé sekvencie nevytvárajú klasický naratívny príbeh. Ide o zmes vybraných ukážok zo života obyvateľov Mali. Divák má pozorovať a poznávať niečo nové, nepoznané, poprípade si pripomenúť tradície. Autor nevysvetľuje, iba ukazuje.

PREKROČIŤ SALWEEN

Rež.: Brian O´Malley, Írsko, 2010

Na hranici medzi Barmou a Thajskom sa odohráva film Prekročiť Salween, príbeh malého dievčatka Koh Reh, ktorému vojenská junta vyvraždila celú rodinu a ona sa následne musí dostať do slobodného Thajska prebrodením rieky Salween. Počas klasického rozprávania sú do deja vsunuté aj retrospektívy, v ktorých Koh Reh spomína na múdrosti svojho otca. Dej stavia na viere v posmrtný život a duchov. Mystickosť príbehu je vytváraná úspornými sofistikovanými dialógmi, zobrazením krásy prírody a jej spolužitia s ľuďmi. Príroda a rieka vo filme predstavuje jednu z postáv, ktorá človeka nielen živí, ale vie byť k nemu aj nemilosrdná. Za zmienku stojí výrazná hudba, ktorá pracuje s ázijskými hudobnými motívmi. Miestami ju autor necháva vyniknúť natoľko, že sú potlačené iné reálne ruchy.

ZABI KURA, VYSTRAŠ OPICU!

Rež.: Jens Assur, Švédsko, 2011

Zabi kura, vystraš opicu! je jeden z najlepších krátkych filmov festivalu. Odvážna a zaujímavá forma diela prináša trochu iný pohľad na vzťah čínskej vlády a jednotlivca v tejto spoločnosti. Režisér snímky Jens Assur dokázal šokujúcou otvárajúcou scénou dosiahnuť vrchol filmu hneď v úvode, avšak nasledujúcimi scénami sa dojem z filmu nestráca, iba prehlbuje. 23 minút filmu je postavených z 9 scén, ktoré sú zostavené v opačnom poradí, takže v rámci časovej následnosti udalostí sú scény radené od poslednej po prvú. Film je delený na 2 časti. Úvodná Part II. trvá takmer 14 minút a skladá sa z jediného statického záberu, počas ktorého kamera nezmení uhol pohľadu, hĺbku ostrosti ani vzdialenosť. Obraz je akési okno, cez ktoré pozorujeme neutrálnym okom sled udalostí – príchod nešpecifikovaných, vyššie postavených ľudí na neznáme miesto v púšti, následný dovoz kriminálnikov obvinených z rôznych zločinov, ich nemilosrdnú poprava od chrbta, fotografovanie sa pred mŕtvymi, odvoz tiel a odchod „pozorovateľov“. Ďalšie scény v Part I. postupne odhaľujú ako sa do situácie kriminálnika dostala učiteľka zboru. Od jej trestu smrti (či popravy) cez súd až po nevinné ráno s rodinou, kedy ešte netuší, že sa nedožije večera, uplynie iba jeden deň. Absentuje akákoľvek hudobná zložka a pohyb kamery. Použitím statických záberov sa dej odohráva priamo pred našimi očami. Vstupovaním a vystupovaním postáv zo záberu, zakrytím časti obrazu cúvajúcim autom alebo odrezaním hlavy otca s dieťaťom autor vytvoril jedinečnú formu, budujúcu ilúziu nemanipulovania predkamerovej reality.

Ďalšie filmy, ktoré je možné vidieť na Bratislavskom festivale v rámci sekcie krátkych filmov sú Šesť kúskov (Six Easy Pieces, r. Reynold Reynolds, Nemecko) – animovaný film, využívajúci techniku stop-motion na vykreslenie filmu ako dokonalej symbiózy medzi technikou a umením; Casus Belli (Casus Belli, r. Yorgos Zois, Grécko) – originálny metaforický filmový debut Yorgosa Zoisa; a napokon snímka Nedele (Dimanches, r. Valéry Rosier, Belgicko), ktorá zachytáva prostredníctvom statickej kamery, ako prežívajú rôzni muži a ženy deň, ktorý najviac zvádza k lenivosti.

Sekcia krátkych filmov na Bratislavskom filmovom festivale je kvalitná a veľmi rozmanitá. Nie každému divákovi je po chuti každý typ filmu, pri sledovaní celovečerných filmov by mohli niektoré experimentálne postupy pôsobiť neatraktívne, avšak v rámci krátkej metráže je zaujímavé oboznámiť sa s jedinečnými a inovatívnymi filmovými technikami.

Mária Miniariková

(študentka Katedry audiovizuálnych štúdií)