FILMY, KTORÉ HĽADKO PLYNÚ A NEURAZIA, SÚ NA NIČ / Rozhovor s režisérom Petrom Krištúfkom

Viditeľný svet som videla už na Letnej filmovej škole v Uherskom Hradišti. Diskusia po premietaní mi pomohla pochopiť príbeh, niektoré obrazy či konanie hlavnej postavy trochu lepšie. Dúfam, že slovenským divákom podobne pomôže nasledujúci rozhovor.

Ide o váš celovečerný hraný debut. Okrem toho ste sa venovali kratším projektom, dokumentom, no najmä literatúre. Napriek tomu, že ste vyštudovali filmovú a televíznu réžiu, vaším primárnym záujmom film neostal. Zaujímali ste sa o písanie už skôr? Nechceli ste študovať scenáristiku a dramaturgiu?

Musím priznať, že úvod k otázke ma celkom pobavil – je tam akoby vyslovený predpoklad, že literatúrou sa na Slovensku dá uživiť, a že sa tu realizuje toľko filmových projektov, že som si mohol vyberať, či bude film mojím primárnym záujmom. Je pravda, že som chvíľu hľadal vhodnú tému na film a potom bolo treba chvíľu čakať, kým na to budú peniaze. Hneď po škole som nakrútil hraný televízny film Dlhá krátka noc, takže Viditeľný svet je mojím kinematografickým hraným debutom. Scenáristiku som študovať neplánoval, zaujímala ma réžia. A písanie v akejkoľvek podobe je pre mňa droga.

Nemali ste pri písaní scenáru na Viditeľný svet problém adaptovať sa z literárneho písania na filmové? Pri niektorých dialógoch som mala ten pocit. Akoby prezradzovali viac, než bolo potrebné, to, čo mal nahradiť obraz (ktorý absentuje práve pri literárnom písaní)?

Pokiaľ ide o dialógy – asi to bude pre vás trochu paradoxné – ale častejšie mi vyčítajú presný opak. Vraj tam malo byť povedané a dopovedané viac. To, čo vy, mi ešte nepovedal o tomto filme nikto, takže je to pre mňa zaujímavé. Myslím, že je veľký rozdiel medzi písaním scenára a „literatúry“, pri scenári musí byť človek oveľa presnejší. Nedá sa nakrúcať len podľa nejakého pocitu. Pri tomto filme som sa snažil byť čo najstručnejší – moje úpravy scenára spočívali predovšetkým v škrtaní dialógov.

Scenáristi majú sklon písať príbehy, v ktorých nepriamo vystupujú. Je vám niektorá z postáv bližšia ako ostatné? Boli postavy, ale aj téma voyeurstva inšpirované vaším okolím?

Všetko vo filme Viditeľný svet je odpozorované z reality. Občas sa ma na festivaloch pýtajú, či tá hlavná postava som vlastne ja. Určite nie – ale takým zvláštnym temným spôsobom sa mi ten Oliver páči. Téma voyeurstva je niečo, čo visí vo vzduchu všade okolo nás. Pri takejto téme nie je problém nájsť inšpiráciu kdekoľvek. Okrem toho ma zaujíma latentné násilie, ktoré má každý v sebe a ak nastane vhodná situácia, tak sa prejaví.

Oliver je zaujímavá postava, ktorá možno až netradične dominuje príbehu, čím sa ostatné postavy dostávajú do úzadia. Napriek tomu, že poznáme jeho rodinné zázemie, motiváciu i kúsok z minulosti, zostávajú mnohí jeho správaním zaskočení. Existuje konkrétny impulz, ktorý postaví Olivera do roly voyeura? Ovplyvnilo obsadenie Ivana Trojana do hlavnej úlohy scenár?

Oliver je osamelý človek, ktorý túži po šťastí – to ho vedie k pozorovaniu cudzích ľudí. Možno sa chce dozvedieť, prečo to práve jemu nevyšlo. Postupne však zisťuje, že to, čo pokladá za šťastie, často šťastím ani nie je. A to ho privedie až k myšlienke, že im môže zasiahnuť do života a citlivý systém súkromia narušiť ako „vírus“. Pri písaní scenára som nemal konkrétnu predstavu o hlavnom predstaviteľovi – toho som našiel až v záverečnej fáze. Ivan Trojan má sklony rozprávať do vývoja svojich postáv, ale nám stačilo v podstate pár hodín, aby sme si vyjasnili motivácie, spravil som drobné zmeny v niektorých obrazoch a boli sme na seba naladení. Mimoriadne sme si porozumeli a pri práci sme sa spriatelili. Plánujeme dokonca ďalší film.

Okrem námetu, scenára a réžie ste aj autorom hudby. Čo znamená pre vás a čo pre film?

O hudbe som mal veľmi presnú predstavu. Malo jej byť málo a v niektorých prípadoch mala byť dokonca skôr na úrovni „ruchu“. Takú hudbu mám vo filme rád – minimalistickú, nenápadnú. Hudbu, ktorá nemanipuluje emócie. Pri nahrávaní mi veľmi pomohol Oskar Rózsa, ktorému som zveril hudobnú supervíziu – taže on môže za to, aký je výsledok.

Hudba na mňa pôsobila chladno, rovnako ako prostredie, keďže sa príbeh odohráva prevažne v priestoroch panelákov, letiska, nákupného centra a pod. Sú práve tieto prvky rozhodujúce pri vytváraní „ľadovej“ atmosféry, ktorú v podstate vyžaruje aj hlavná postava?

Áno, snažili sme sa o strohú, chladnú atmosféru – čo sme podporili aj farebným gradingom do modrých tónov. S obľubou hovorím, že presvedčením som filmový antiromantik. K tomu ma priviedli všetky „nasladlé“ láskavé filmy, akoby prekypujúce emóciami, ktoré sa mi zdajú prázdne a nezriedka gýčové. Myslím, že film silnejšie pôsobí, keď primárnu emotívnosť potlačíte.

Má nenápadná hudba vyvolať pocit autenticity? Má potlačovať práve fiktívnosť príbehu/filmu a vnuknúť ľuďom myšlienku o možnom Oliverovi z ich okolia?

Všetky prvky použité vo Viditeľnom svete majú podporovať realistickosť a zdanie autenticity. Nechcem „nútiť ľudí“, aby nad niečím premýšľali, ani moralizovať. Keď chcú premýšľať, nech tak robia, ak nie – nech si vychutnajú skvelý výkon Ivana Trojana a kameru Martina Štrbu.

Celkom rád zdôrazňujem, že akýkoľvek film je štylizácia a „realistický“ film neexistuje, ani keď je to dokument. Ešte som nevidel nikoho, kto by len tak z pasie stál pred kamerou a rozprával o svojom živote. Iba tak - bez podnetu, z dlhej chvíle. Nie je to prirodzené. A toto by diváci mali vedieť.

Výber prostredia je dosť netradičný v rámci slovenského filmu, ktorý obľubuje krásu poetickej dedinky. Nezdieľate tento záujem? Prečo si ostatní vyberajú práve dedinské prostredie? Poskytuje viac sociálnych tém?

Mestské prostredie som si vybral zámerne a rád by som v tom pokračoval aj naďalej. Áno, poetických dediniek už bolo dosť. Myslím, že dôvodom, prečo sa tak často vyskytujú v slovenských knihách a filmoch, je história, ktorú si stále vlečieme so sebou. Sme dedinský národ a drvivá väčšina takzvaných „Bratislavčanov“ či „Košičanov“ pochádza z dedín. Ak nie priamo, tak prostredníctvom predošlej generácie. Ja som sa narodil v Bratislave a tomuto prostrediu dostatočne rozumiem, preto chcem robiť mestské filmy. Vidiek mám rád, ale takým tým mestským spôsobom. Pokiaľ ide o sociálne témy – inšpirácie je veľa v meste, aj na dedine. Ale sú isté módne témy, ktoré by som tu nerád vymenovával, aby sa niekto neurazil – ktoré fungujú, a tak po nich filmári radi siahajú.

Splnil autorský film Viditeľný svet vaše očakávania? Považujete niečo vo filme za chybu?

Keď film alebo knihu dokončím, už sa tým ďalej nezaoberám. Vždy sa dá všeličo vylepšovať a ako som si všimol, často sú to veci, ktoré si bežný divák ani nevšimne. Už mám hlavu kdesi inde. Je to nutnosť, keď príprava ďalšieho projektu trvá tak dlho a podmienky sú u nás veľmi zložité. Teším sa, že Viditeľný svet budí záujem na festivaloch a podnecuje diskusiu. Mám naň omnoho viac reakcií, ako na čokoľvek, čo som doteraz vytvoril. A to je dobre. Veľmi si cením skvelú recenziu v americkom Variety po uvedení v Karlových Varoch.

V Čechách bol film uvedený do kín už v auguste. Jedným z hlavných „lákadiel“ bolo určite obsadenie populárneho Trojana, no na druhej strane záujem o slovenský film nie je príliš veľký. Ako vnímate reakcie českého publika?

Rozhodnutie uviesť film najprv v Čechách spravil český distribútor spolu s producentom Milanom Stráňavom. Reakcie českého publika boli rozmanité – od celkom zábavného tvrdenia, že som Ivana Trojana „zneužil“, až po to, že Viditeľný svet je film európskeho formátu. Som rád, keď sa o filme hovorí a diskutuje, pretože filmy, ktoré hladko plynú a „neurazia“, sú nanič.

Aký dlhý proces sa od vytvorenia námetu „skrýva“ za Viditeľným svetom? Bola to „šuflíková“ práca, ktorá dlho čakala na správny moment, alebo šlo o celkom nový príbeh? Neuvažovali ste o jeho literárnej podobe?

Nikdy som neplánoval spraviť Viditeľný svet ako literatúru. To je filmový príbeh. Rodil sa od drobného nápadu, keď sme s bývalou priateľkou večerali na balkóne na Dlhých dieloch a ja som v jednej chvíli začal premýšľať nad tým, akí sme zraniteľní, cez to, že som mimovoľne zbieral útržky reálnych príbehov, ktoré sa hodili do scenára a hral som sa s nimi. To trvalo asi rok. Potom môj príbeh zaujal producenta Milana Stráňavu, ktorý začal zháňať peniaze. To trvalo ďalšie dva roky. Medzitým úpravy scenára, kasting, výber lokácií... Začali sme nakrúcať v decembri 2009, pokračovali sme v lete 2010. No a teraz je film tu. Pri mojom povolaní si často uvedomujem, že predovšetkým treba mať nadľudskú trpezlivosť. Ale dá sa to vydržať, keď máte pevnú vôľu.

Napriek skôr „klubovému“ charakteru filmu vás premietanie v multiplexoch posúva bližšie ku komercii a viac do povedomia verejnosti. Ako sa cítite po prvej skúsenosti s nakrúcaním celovečerného hraného filmu? Chystáte sa v tom pokračovať?

Cítim sa ako po ťažkej práci, ktorá dospela k určitému výsledku. A Viditeľný svet vnímam ako investíciu do ďalších filmov. Mám dva paralelné nápady a keď už som prišiel na to, že mi vyhovuje minimalistický štýl, chcem v tom pokračovať. Naďalej ma zaujíma predovšetkým temnota v ľudskej mysli. To je krásna a nevyčerpateľná téma. A úprimne sa priznávam, že pri filme ani pri knihách sa nestarám o komerčný efekt – to je vec producenta alebo vydavateľa. Dôležité je moje vlastné umelecké uspokojenie. Potom priateľstvo a určite aj uznanie ľudí, ktorých si cením.

Lea Krišková

(študentka Katedry umeleckej kritiky a audiovizuálnych štúdií VŠMU)