DUST AND GLITTER/ recenzia na film Michaely Čopíkovej

Animovaný film má najďalej od reality. Aspoň tak by sa nám mohlo na prvý pohľad zdať. Už samotná animácia predsa len skresľuje realitu, aj keby postavami boli živé bytosti (pixilácia), nehovoriac o filmoch, kde „ožívajú“ kresby alebo neživé predmety. Pojem animovaný film sa mnohým, dá sa povedať menej skúseným divákom, spája automaticky s detským publikom. Ďalší omyl. Stačí si spomenúť na celovečerné animované filmy posledných rokov ako Valčík s Bašírom, Persepolis, Renesancia, nehovoriac o amerických South Park alebo Team America: Svetový policajt. Tieto by rodič sotva povolil dieťaťu sledovať pred spaním. Skôr ako pekné sny by mu asi privodili nočné mory. Kde je teda pravda? Animované filmy sa nakrúcajú, samozrejme, aj pre dospelého diváka a k realite majú niekedy bližšie ako hrané filmy, či dokonca dokumenty. „Reálny“ obraz je nahradený silou výpovede. A to je prípad aj krátkych filmov slovenskej animátorky Michaely Čopíkovej.

Pred pár rokmi vytvorila ešte na škole – VŠMU svoj krátky študentský film – O ponožkách a láske. V priebehu niekoľkých minút dokázala bez slov povedať viac o láske a o vzťahu medzi mužom a ženou, než niektoré „urozprávané“ celovečerné filmy.

To isté platí aj pre jej nový krátky film Lesk a prach. Hlavná hrdinka prichádza do veľkého mesta – San Francisca - s veľkými očakávaniami. Sníva o živote, v ktorom by bola obsypaná šperkmi a značkami. Myslí si, že jej tento život môže veľké mesto priniesť. Tak ako ho prináša hrdinkám v množstve filmov plných klišé. Hneď pri príchode sa na ulici stretáva s bezdomovcom, ktorého okamžite jedným pohľadom odsúdi. Ten sa stáva akousi druhou hlavnou postavou. Súbežne potom môžeme sledovať život mladého dievčaťa aj bezdomovca, ktorých osudy sa neustále pretínajú.

Kreslený film je znova bez slov, ktoré v tomto prípade ani nie je treba. Obrázky povedia všetko, o čo nám mladá animátorka chcela prostredníctvom jej nového filmu rozprávať. Že materiálno by pre nás nemalo byť nikdy prvoradé. Že skutočné hodnoty a zmysel života sa skrýva niekde úplne inde. Že naše sny sa nie vždy môžu stať aj realitou.

Silu výpovede animovaného filmu Lesk a prach podčiarkuje aj jeho samotná formálna stránka. Kombinácia kreslenej animácie s počítačovou je vskutku zaujímavá. Taktiež použitie rozličných farieb, či hudobného motívu pre scény s mladou slečnou a bezdomovcom. Vp filme je ľahko rozpoznateľný typický autorský rukopis a zároveň profesionálny posun od jej študentského filmu O ponožkách a láske.

Jednoznačne odporúčam nepremeškať tento film na festivale. Podporíte tým nielen mladú generáciu slovenských animátorov, ktorí sú neskutočne talentovaní, aj keď, bohužiaľ, nie takí známi, ako by si zaslúžili. A na film Michaely Čopíkovej určite nezabudnete hneď pri odchode z kinosály, práve naopak. Budete o ňom a predovšetkým o jeho posolstve rozmýšľať ešte dlho po skončení.

Monika Lošťáková

(študentka Katedry audiovizuálnych štúdií VŠMU)