ABENDLAND / recenzia

Rež.: Nikolaus Geyrhalter ,Rakúsko, 2011, 88 min (CD)

Niekomu nemusí meno Nikolaus Greyrhalter hovoriť nič, na druhej strane sú tí, ktorí jeho prácu a štýl spoznajú celkom ľahko. Tridsaťosem ročný rakúšan svoju dokumentaristickú kariéru odštartoval v roku 1994, filmom Washed Shore, týkajúceho sa predovšetkým Dunaja a ľudí žijúcich pozdĺž jeho toku. V roku 1997 nasledoval The Year After Dayton - snímka sprostredkováva prvý rok mieru v Bosne. Roku 1999 vznikol Pripyat, dokument o osude rovnomenného mestečka v tesnej blízkosti černobylskej elektrárne. Práve ten dostal Greyrhaltera do vyššieho povedomia. Pokračoval filmom Elsewhere, a o štyri roky neskôr nakrútil snímku Chlieb náš každodenný, zachytávajúc farmárčenie na moderný spôsob.  Nasledovali ešte 7915 KM a Allentsteig. V roku 2011 uzrel svetlo sveta zatiaľ posledný počin z jeho tvorby a je ním práve Abendland.

Tento dokument je akousi asociatívnou cestou po nočnej Európe. Poskytuje pohľad na miesta a ľudí výlučne v nočných hodinách. Dostávajú sa k nám obrazy rôznych zamestnaní - od letiska, nemocnice až po sedačky v parlamente.
Český erotický TV program, prejav pápeža aj Oktoberfest. Niektorý pracujú, niektorí sa bavia. Zábery obsahujú tradíciu, kultúru, radosť, prvé kroky v živote,  desivý obraz staroby, smrť aj každodennú rutinu spaľovacov v krematóriu. Naskytujú sa aj pohľady na miesta, kam sa bežný človek nedostane.

Abendland by sa dal nazvať kultúrnym pesimizmom. Zo spôsobu, ako spracováva aktuálne dianie na starom kontinente a posadnutosť dostupnými výdobytkami dneška jasne vyplýva spoločenská kritika. Režisér nám ukazuje Európu ako uzavretý svet, ktorý si prísne strážime. Konieckoncov hneď úvodná scéna sa odohráva na ukrajinsko-slovenskej hranici, kde ujo v čiernej dodávke s kamerou sleduje stav na hranici. Podobné je to aj na druhom konci Európy, v španielskej autonómii Mellila na území hraničiacom s Marokom. Uzavretosť a neprístupnosť je prítomná aj v prípade odmietnutého žiadateľa o azyl.

Celovečerný dokument poskytuje náhľad do viac ako sedemdesiatich miest zaznamenávaných počas dvoch rokov prác,  kedy bola stopa priebežne strihaná. Greyrhalter ku svojmu rozprávaniu zvolil monotónne tempo, približne rovnakú dĺžku záberov a statickú kameru. Taktiež sa zriekol komentára, pretože nevidel dôvod pre jeho využitie, verí, že zvolené prostredia a ich obrazy sú natoľko silné, aby viedli divákovu pozornosť správnym smerom a to prirodzene k pointe. Nápovedou je aj zvolenie si noci. „Noc umožňuje vidieť veci jasnejšie ako cez deň, na povrch sa dostávajú nové skutočnosti a nečakané asociácie.“

Tak sa pri pozeraní tohto filmu stávame svedkami následkov ľudského konania a výpovede o tom, čo sme spravili s našou planétou. Niektoré zábery možno pobavia a niektoré podnecujú zamyslieť sa. Či sa teda tvorcom podarilo sprostredkovať  myšlienku, ktorú si vopred stanovili? Posúďte sami, konieckoncov každý divák vidí ten istý a predsa iný film.

Karin El Taifiová

(študentka Katedry audiovizuálnych štúdií)